laskave_rodicovstvo

Máme kľúč k otváraniu našich pandoriných skriniek. Len nie vždy vieme, ako ho použiť.

A možno ani nechceme.

Pretože tušíme, čo sa za nimi skrýva.

Spomienky, ktoré bolia. Strachy, ktoré si so sebou nesieme roky. Pocity, na ktoré nebol čas. Časti nás, ktoré sme sa naučili schovať, aby sme mohli ísť ďalej.

Lenže zatvorené neznamená vyliečené.

To, čo odkladáme, si často nájde cestu späť.
V našich vzťahoch.
V konfliktoch.
V situáciách, ktoré sa nás dotknú viac, než by sme čakali.

Otváranie týchto skriniek nie je jednoduché.

Bolí.

A zároveň je to jedna z najliečivejších vecí, ktoré pre seba môžeme urobiť.

Pretože až keď si dovolíme pozrieť sa na to, čo v sebe nosíme, môžeme tomu porozumieť.
A možno zistiť, že to, pred čím sme tak dlho utekali, nepotrebovalo opraviť.
Potrebovalo byť videné. ❤️

Byť sama sebou.
Naozaj. Naplno.

Pre mňa to nikdy nebolo samozrejmé.

Dlho som sa učila, ako nezostať schovaná v bezpečí toho, čo sa očakáva.
Ako prestať hrať menšiu verziu samej seba len preto, aby som bola prijateľnejšia.

Lebo vstúpiť do vlastnej sily… je pre mňa obrovský krok odvahy.

Nie tej hlučnej odvahy.
Skôr tej tichej.
Každodennej.

Odvahy ukázať sa.
Byť videná.
Povedať svoj názor.
Stáť si za tým, čo cítim.
Neskrývať svoju citlivosť ani svoju silu.

A hlavne… neustúpiť sama pred sebou.

Veľa rokov som mala pocit, že byť silná znamená byť tvrdá.
Že ak ukážem zraniteľnosť, ľudia uvidia slabosť.

Ale dnes viem, že najväčšia sila pre mňa nie je v tom všetko zvládnuť.
Je v tom dovoliť si byť pravdivá.

Aj keď sa bojím.
Aj keď pochybujem.
Aj keď mám chuť cúvnuť späť do bezpečia.

Pretože skočiť do vlastnej sily neznamená nemať strach.
Znamená ísť aj so strachom.

A možno práve preto dnes s väčšou pokorou pozerám aj na cesty druhých ľudí.
Pretože viem, koľko odvahy niekedy stojí len obyčajné „byť“.
Koľko vnútorných bojov človek vedie potichu, bez toho, aby ich bolo vidno navonok.

Už menej súdim.
Menej porovnávam.
Viac si uvedomujem, že každý z nás nesie niečo, čo nie je vidieť.

A že niektoré z najväčších víťazstiev sa dejú úplne potichu.
Vo chvíli, keď sa človek rozhodne nezradiť sám seba.

A možno práve toto je moja najväčšia cesta.
Neutekať pred tým, kým som.
Ale konečne sa do toho celá postaviť.

„Čoraz viac si všímam, ako veľmi záleží na tom, ako spätnú väzbu dávame.

Aj ja sa stále učím neostať len pri tom:
„toto mi nevyhovuje.“

Ale skúsiť pomenovať aj to, čo by mi v tej situácii pomohlo.
Čo potrebujem.
Čo by som si priala inak.

Mám pocit, že práve vtedy sa zo spätnej väzby nestáva len kritika.
Nie je to už len o tom, kto urobil chybu a kto má pravdu.

Ale o väčšom porozumení sebe navzájom.
O hľadaní cesty, na ktorej sa nemusíme hanbiť za chyby,
ale môžeme sa z nich učiť.“